LA FEMME

Teraz, keď mi opäť narástli krídla, zisťujem, že ľudia vôbec nie sú takí, ako sa zdá...

Každý z nás sa snaží okolo seba šíriť čo najdokonalejšie a najpozitívnejšie informácie. Chceme, aby sa o nás vedelo ako o bezchybných bytostiach, ktoré presne vedia čo chcú a sú nadmieru spokojné so svojím životom a nič by na ňom nemenili. Dá sa to všetko nazvať aj syndrómom prvého rande. No niekedy nielen prvého, ale aj druhého, tretieho, štvrtého, piateho......... až kým táto veľká bublina nepraskne. A potom, keď sa to stane, bojíme sa, pretože sme boli odhalení, hambíme sa za to kto sme, čo sme povedali, urobili, prípadne čo v budúcnosti ešte len povieme a urobíme. A preto, aby sme si zachovali "svoju tvár", teda tú, o ktorej sa každého snažíme presvedčiť, že je naša jediná a pravá, radšej ukončíme všetky kontakty s osobou, ktorej sa nás podarilo odhaliť. Potom už len dúfame, aby tá osoba nehovorila ďalej čo zistila a nekazila nám tak našu dlho budovanú povesť a dobré meno. Tŕpneme, kým nepresvedčíme naše podvedomie, že sa nikdy nič také nestalo až nastáva opakovanie deja. Nové rande, nová osoba, nové odhalenie, niekedy v kratšom inokedy v dlhšom časovom rozpätí, záleží od bystrosti a všímavosti dotyčnej osoby. A tak žijeme v neustálom strachu z odhalenia nášho skutočného ja.

No nie je to smiešne? Čo keby sme sa už konečne zmierili s faktom, že nikto nie je dokonalý? Vieme vôbec kto vlastne sme? Možno sme to po toľkom čase hrania a predstierania, že sme niekým iným, aj zabudli. Je zvláštne, že tí druhí sa vedia vyrovnať s našimi nedostatkami oveľa ľahšie ako my sami. Ale my radšej hráme ďalej svoje role a svet sa stáva jedným veľkým divadlom s dokonalým predstavením a hercami, ktorí by si zaslúžili minimálne Oscara.