LA FEMME

Konečne som sa dočkala. Zdá sa, že všetka tá moja energia nebola vynaložená nadarmo. Minulý týždeň som bola definitívne rozhodnutá (párkrát), že to nemá význam, že sa so mnou určite len zahráva. Mala som pripravený svoj monológ, ktorý by som mu pri najbližšej príležitosti predniesla. Monológ o tom, že na takéto hrátky nie som zvyknutá, že keď nevie čo chce, že sa na to radšej vykašleme a ostaneme „kamaráti“. Bola som pár dní na dne, táto neistota trvala na môj vkus už príliš dlho. No keďže som dúfala v toto ďalšie stretnutie, aby som ho poslala do kelu, na druhej strane som sa tešila, že ho zase uvidím. Vlastne som si priala, aby zavolal, aby som ho počula..... počula, že ma chce vidieť. Tieto pocity sa vo mne odohrávali celý piatok a časť soboty. V sobotu sme išli s kamoškou do auparku na kávu pokecať a poohovárať všetkých drzých nemožných chlapov a po následnom nákupnom ošiali sa mi uľavilo. Bohužiaľ, peňaženke tiež.

 

Prišla nedeľa večer. Napísal mi sms a ja som bola opäť namäkko. Ale predsa som si nemohla odpustiť jednu sprostú poznámku na jeho adresu....taký vnútorný pocit uspokojenia sa potom dostavil. Ani mi nevadilo, že už neodpísal. Mala som pocit, že som mu jasne dala najavo, že sme rovnocenní hráči a nikto z nás nie je nad vecou či pod vecou. Že mi je ľahostajné, ako bude náš „vzťah“ pokračovať. Zaspávala som s pocitom, že dnešnú hru som veľmi dobre zahrala. Nacvičený monológ stratil na význame.

 

Náhodné pondelňajšie stretnutie akoby všetko rozhodlo. Sprvu som nevedela či sa len pozdravíme a budeme sa tváriť nezávisle, alebo predsa len začneme konverzovať. Už-už som kráčala po pozdravení ďalej, keď v tom pristúpil ku mne. A zase som bola „mimo“. Fakt neviem, ako to ten človek robí. Pred ním to dokázal len jeden. Cítim sa ako malé dievčatko pri odpovedi pred tabuľou, keď všetci na neho pozerajú, vrátane pani učiteľky, a čakajú čo múdre povie. Navrhol mi spoločne strávený večer a ja som bez váhania súhlasila...Neviem, kde sa stratilo všetko to moje odhodlanie to s ním ukončiť. Na vine sú určite nejaké hormóny, ktoré spôsobujú euforické pocity a ja som potom cítim ako nadrogovaná. Maria mi moje zámery a chúďa odhodlanie sa dostáva na vedľajšiu koľaj.

 

Prišiel ten večer a ja som cítila vnútorný nepokoj, akoby som tušila, že niečo nepôjde podľa plánu. Volá mi. Moje tušenie bolo správne. Ale konečne mi povedal niečo, čo ešte nikdy. Povedal mi, že naozaj chce byť so mnou, lebo sa dlho neuvidíme, že chcel so mnou stráviť pekný večer. Viem, nie je to veľa, ale u neho veľký pokrok. Nevyjadruje sa zo svojich pocitov často. A ja to oceňujem. Navrhol mi aj spoločné raňajky, prípadne obed, len aby ma videl ešte pred Veľkou Nocou. Bolo to milé. Vlastne prvýkrát mi priamo povedal, že ma chce vidieť a byť so mnou.

 

Nakoniec sme sa stretli. Len nakrátko, potom musel ísť. Nechápem, prečo sa celá chvejem v jeho prítomnosti. V minulosti som predsa vždy bola ja tá „nad vecou“.

 

Už aby bolo po Veľkej Noci...chcem ho znovu vidieť.